Ján Still a jeho život

Ján Still pochádzal zo spišskonemeckej roľníckej rodiny. Narodil sa 26. januára 1805 v Starej  Lesnej, kde navštevoval ľudovú školu a popritom už v detskom veku pomáhal rodičom pri roľníckych prácach. Musel to byť šikovný, bystrý a usilovný chlapec, pretože učiteľské vzdelenia sa mu podarilo získať samoštúdiom. V čase jeho mladosti existovalo totiž len málo vzdelávacích ústavov pre učiteľov. Jediný na Spišsi a vlastne i na Slovensku a v Uhorsku fungoval od roku 1819 v Spišskej Kapitule. Prví kvalifikovaní učitelia skončili štúdium v tomto učiteľstkom ústave až v roku 1821.

18. novembra 1826 sa Ján Still oženil s Máriou Fellhofovou. Narodili sa im štyri deti, ktoré dostávali príkladnú katolícku výchovu. Na svoje prvé učiteľské miesto v kežmarskej škole nastúpil v roku 1828. Od roku 1832 sa už jeho celoživotná učiteľská dráha viaže k pôsobisku na katolískej škole v Novej Lesnej. Živila ho slabo platená práca v školstve a privyrábal si aj ako horský vodca. Zomrel v Novej Lesnej 23. janára 1890 vo veku osemdesiatpäť rokov.

 

Ján Still ako horský vodca

K vedľajším zdrojov Stillových príjmov patrilo predovšetkým horské vodcovstvo. Ján Still ako registrovaný tatranský horský vodca podliehal regulám Vodcovského poriadku Uhorského karpatského spolku. Vlastnil vodcovskú knižku, do ktorej mohli sprevádzaní turisti zapisovať poznámky. Slúžila ako vysvedčenie, či presnejšie osvedčenie o vodcovských schopnostiach. Horský vodca ju musel nosiť so sebou a turistom na požiadanie predložiť.

Na základe výskumov Dionýza Dezsoa sa zachovali informácie o viacerých Stillových výstupoch. Na Gerlach sprevádzal v auguste 1872 napríklad pruského vysokoškoláka Franza Holsta, 7. augusta 1874 teológa Teodora Steinberga a jeho žiaka Huga Elsnera, 31. augusta 1874 himalájskeho horolezca Mórica Déchyho z Budepešti.

Still mal už dokonca 71 rokov, keď 11. augusta 1876 vykonal s banskoštiavnickým lekárom Térym a jeho priateľom Pavlom Schwartzom z Viedne na svoj čas odvážny a chýrny prvovýstup na Prostredný hrot. Zo Sedla pred Prostredným zliezali  popod Chmúrnu vežu do Malej Studenej doliny cez dlhý, široký a plytký žľab, ktorý dnes nesie názov Stillov žľab.

O Stillovej mimoriadnej vodcovskej aktivite svedčí i skutočnosť, že krátko pred svojou smrťou sprevádzal na Lomnický štít turistu Gustáva Bartscha. A to bol v poradí už deväťdesiaty deviaty výstup tohto horského vodcu na Lomnický štít.

Ján Still a Gerlachovský štít

V roku 1875 mohol na Gerlach sprevádzať len on a Samuel Horvay, ktorého vyškolil na vodenie práve Ján Still. Turisti si Stilla radi vyberali ako horského vodcu. Vedeli, že sa naňho môžu spoľahnúť. Výstupy na Lomnický štít a na Gerlach totiž neprebiehali vždy hladko. Výlet sa zväčša začal za pekného počasia, ale, ako to už v horách býva, sotva vyšla spoločnosť vyššie, obloha sa zatiahla a búrkové mraky neveštili nič dobré. Blesky a hromy začali pretínať oblohu, turistov bičoval dážď. I v takejto nepohode si Still dokázal zachovať chladnú hlavu a zavtipkovať, hoci jeho klienti mali často strach: “Pán sprievodca, udrela naša posledná hodina.” Still odpovedal:

Naša posledná hodina je ešte ďaleko. Toto je len malá skúška, aby si panstvo lepšie zapamätalo túto partiu. Ja som tu už toho preskákal veľa a beh nehody. Tá troška búrky človeka len zocelí.

 

Kontríková, Iveta, K dvestému jubileu narodenia Jána Stilla, Nová Lesná 2005, ISBN 80-969307-2-9

 

Tatranské povesti

V kraji, kde sa vypínajú naše najvyššie veľhory, sa kedysi dávno rozprestierala širošíra rovina, na ktorej žila, trápila sa i spoločne sa radovala početná skupina obrov. Vládol jej a múdro ju spravoval skúsený otec Tatran. Vychovával svoje deti k skromnosti, vzájomnej láske a pracovitosti, a tak sa mu z nich podarilo vychovať ručiacich synov i prekrásne dcéry.

Kriváň, Ganek, Javorový, Pyšný, Ďumbier, Chanebec… Ktože sa mohol tým mládencom vyrovnať?

 

Vysoká, Končistá, Bystrá, Vápenica, Bašta…

Devy jedna krajšia od druhej, čo si prikrývali hlavy ľahkým snehovým závojom, krášlili ich vencami z horských kvetov a k spánku sa ukladali do mäkučkých oblakov.

Nad všetkých však vynikala najmladšia Hoľa, čo práve dorastala do ženskej krásy. Aj múdra bola, aj pracovitá, nikdy sa však svojimi prednosťami nevystatovala.

Chýr o jej kráse sa niesol krajinou. Zo všetkých kútov prichádzali pytači, aby ju získali za ženu. Medzi nimi aj syn mocnej a zákernej čarodejnice Kikimory. Škaredý bol ako decembrová noc. Celý zarastený dlhými chlpami, z úst mu trčali dva zuby podobné klom a uprostred čela mal jedno oko, aj na to škúlil.

– Čo za matka priviedla na svet takého netvora! – zvolali obri, keď ho zbadali.

A krásavica Hoľa:

– Radšej zomriem, ako s takou ohavou žiť!

– Nič sa ty neboj, sestra naša! – upokojili Hoľu jej bratia. – Nikdy nedovolíme, aby sa do našej rodiny dostala taká obluda.

Schytili syna čarodejnice Kikimory a šmarili ho do hustej hory.

– Ta si bež, za svojou materou! Viac sa neopováž na našu krásnu sestru svojím škuľavým okom ani len pozrieť!

Syn ohava sa zbedačený privliekol k svojej matke a vyžaloval sa jej.

– Hoľa sa mi vysmiala, obri ma zbili a teba na hanbu obrátili! Vraj, ako si mohla priviesť na svet takého netvora!

Keď to Kikimora počula, vzkypel v nej strašný hnev a prisahala celej rodine otca Tatrana pomstu.

Uraziť ju, mocnú vládkyňu temných síl! Zhanobiť jej jedináčika, čo ho s takou láskou vychovala! Kde sa v tých obroch nabrala toľká opovážlivosť? Veď im ona ukáže!

Hneď zvolala všetkých svojich pomocníkov. Pikulíkov, škriatkov, zlých lesných i podzemných duchov, ba dostavili sa aj jej najvernejší priatelia: Satan – vládca ohňa a Sever – vládca vetra. Požiadala ich o pomoc. Všetci sľúbili, že vykonajú, čo bude v ich silách.

Nasledujúci deň, ešte ani slnko nestačilo vyjsť nad obzor, ešte sa obri ani nestačili zobudiť, zatiahla sa obloha ťažkými čiernymi mrakmi. Akoby noc zaľahla nad kraj. V tej chvíli vyšľahli spod zeme plamene, celá sa začala chvieť a praskať širokými puklinami. Mocnú prúdy vody podrážali nohy prekvapeným obrom, divý vietor im nedovolil postaviť sa. Nad všetkou tou skazou poletovala zákerná Kikimora a metala na obrov balvany.

Tí sa chránili, statočne bojovali, ale čoskoro zbadali, že si proti presile nepomôžu.

– Zachráň sa, kto môžeš! – skríkol ktorýsi z nich a všetci ho poslúchli. Pyšný sa schytil utekať na východ, Ganek s Javorovým na sever, Chabenec na západ…

– Ratuj najmladšiu, Hoľu! – zakričal Kriváň na Ďumbier a nastavil svoje mocné telo, aby zadržal besnejúce živly i dážď balvanov. A nepohol sa zo svojho miesta, kým nevidel, že Ďumbier preniesol Hoľu na opačnú stranu roviny, kde jej nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. Potom sklonil svoju doráňanú hlavu, zhrbil dobité telo a zavrel oči…

Tak stojí Kriváň nad tatranským krajom dodnes.

Keď Kikimora videla, že krásavica Hoľa jej unikla a nikdy sa nestane družkou jej syna, zakliala ju strašnou kliatbou. To isté postihlo aj ostatných obrov.

– Nech sa v tejto chvíli celá rodina otca Tatrana zmení na vrchy, čo sa nikdy nepohnú zo svojho miesta! Aby sa už nikdy nemohli zísť, poradiť sa, pomôcť jeden druhému a spoločne sa zabávať a tešiť! Nech teba, krásavica Hoľa, navždy oddeľuje neprekonateľná priepasť od toho, kto ťa vídal najradšej – od Kriváňa!

Kliatba sa splnila. Obri stuhli a navždy ostali stáť na miestach, kde ich zastihli slová zákernej Kikimory. A aby už nikto nemohol tieto krásavice a junákov obdivovať, začali tí vyšší obrastať kamením, tí nižší trávou. Tak sa začali od seba odlišovať hory, čo dostali meno podľa svojho otca Tatrana – Vysoké a Nízke Tatry.

 

Zdroj:

Marec, A.. Tatranské povesti. Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2002. ISBN 80-7090-663-4